Je to viac-menej rok, keď som prvý raz vycestoval so stand-upmi a zúčastnil sa prvého stand-up comedy turné na Slovensku “Postavení pre Slovensko.” S Gabom Žifčákom a Petrom “Petiarom” Lachkým sme sa vybrali v ústrety víkendom, na ktoré si už spomenieme iba v zábleskoch a… Podarilo sa. Napamätáme si.

Finálny výsledok bol jeden vytknutý členok (nie môj), desiatky nacestovaných kilometrov, pobavených ľudí, vystúpenie v stopäťdesiat miestej sále pre dvadsaťosem ľudí (presne – mali sme ich šancu popočítať), noc v antikvariáte a jeden likérový bonbón, na ktorý sa mi podarilo sadnúť. Povedal som si, že keby som si tieto momenty niekde zaznamenal, tak by som si ich už nemusel pamätať vôbec a mohol by som mať v hlave viac miesta na podstatnejšie veci – napríklad na to, aby som sa konečne naučil ako sa píše Anne Hathaway, aby ma google stále neopravoval.

Štvrtok

26. marca sa Silné Reči vybrali do Banskej Bystrce, do Klubu 77. Je nepísaným pravidlom, že výjazdy uprostred týždňa sa plánujú tak, aby sme sa vedeli večer vrátiť a na druhý deň ísť nevyspatí do práce.

Takže robota, šprinty domov, zhodiť veci, prehodiť veci a sadnúť do auta s poštárom Jankom, jeho mobilom a prehrávačom CD, ktoré neprehráva CD, pretože je rok 2015 a Jano by mal zohnať nové rádio. S Passatom na posspass Slovenským diaľniciam, vypočuť si historku o tom ako skladníkovi Jožovi uprostred kopca len-tak odrazu zhorelo auto do tla a pozerať zamyslene z okna do “Man in the Mirror” od Jacksona.

Minúť firemné auto obchodu s modelmi vláčikov a zle prečítať jednu položku v sortimente, ktorý je na aute napísaný. Povedať “nákladné vagíny” v aute s troma stand-up komikmi. Plakať od smiechu.

Rýchly McDonald v Banskej, desať minút riešiť, či je Banskobystrický McDonald ozaj prvý na Slovensku, riešiť aký je McDonald odpad, zjesť McDonald menu a ujebávať sa z toho, že sekundu po tom, ako objednáme, pokladníčka oznamuje kuchyni, že poštár Janko si u nej objednáva BigMac.

My sme tí vystupujúci na stand-up

Vystupovať v NuSpirite v Bratislave je už v niektorých veciach tak trochu rutina. Človek tam chodí, vždy trochu nervózny, vždy trochu v tréme, vždy bez peňazí, pretože vie, že dostane zaplatené a pretože majú vystupujúci pár eur na bare. Dá si jeden drink, aby trochu opadli nervy.

Sú to veci, na ktoré si človek prosto zvykne – urobí si z nich istý rituál. A potom príde do Banskej Bystrice, trochu nervózny, trochu v tréme, postaví sa ako pán pred bar a zrazu zistí, že si nemá za čo objednať, lebo karty neberú a pán rituálne nezobral hotovosť. Otočí sa na Gaba, ktorý je už rovnako zvyknutý, tiež si nemá za čo objednať a potom sa príde Skladník Jožo opýtať, či mu nemôžeme zobrať jedno pivo, lebo nebral peniaze.

Páni vystupujúci stand-upáci z bohatej Bratislavy si objednali tri borovičky, tri pivá a ako páni bezdomovci skladali drobné na bar, aby im vystalo. Dajú si jeden drink a nervy nie len, že neopadnú, ale ešte sa aj cítia trápne. A idú na stage, nech sú aspoň na smiech.

Pass(at)ing the time

Je jedenásť, každý sme po svojich dvoch stand-up vstupoch, po práci a niektorí z nás po pive. Najlepšie rozpoloženie na to, vyraziť na dvojhodinovú cestu naspäť do Bratislavy. Jano dáva nahlas rádio, nech sa vieme lepšie sústrediť na to, ako on zaspáva za volantom – CD prehrávač sme už vzdali.

Na rádiu Vlna nám ohlásia, že dávajú najlepšie hity ever a že teda sú najlepšie rádio na planéte a hudba je liek na všetko. Napadlo mi, že pri Žiari už budem spať.

Okolo pol dvanástej sa niekde blízko Nitri rúti Passat s bratislavskou značkou, v ňom štyria debili na plnú hubu spievajú “Déncíng kvííín” od ABBA spolu s rádiom.

Povedal som si, že po tom, ako som zvládol dopravnú špičku v Auckladne a potom, ako ma Corben aj Scott ubezpečili o tom, že premávka v Aucklande je hrôzou nie len pre cudzincov, ale vlastne pre celý Nový Zéland, ma na novozélandských cestách nemôže už nič prekvapiť. Presne tak. Pretože v živote to väčšinou býva také jednoduché… Read more →

Posledný let, Birsbane – Auckland, posledný úsek cesty – vedľa mňa pani, ktorá obsadila opierky na ruky svojimi bokmi, za mnou malý chlapec, ktorý mi sústavne kope do sedadla. Luxus za 1200 eur. Jediné, čo mi chýba je ešte dvojročné dieťa, hneď vo vedľajšom rade, ktoré by sa hlasno rozrevalo v polovici letu…

Nechcem znieť reklamne, ale hostel Skyway Lodge mi po tomto zážitku skutočne zachránil život. Majiteľ, Soctt, po mňa prišiel na letisko, bol extrémne priateľský, vypočul si moju story s letom aj s imigračným a nakoniec ma ponúkol večerou (ktorú som nemal to srdce prijať, ale bolo to ohromne milé). Read more →