Christopher Orchard je súkromným vyšetrovateľom v Los Angeles v časoch zlatej éry filmu − v očiach spoločnosti je to známy čudák, ktorý nosí revolver so striebornými nábojmi a priveľa pije. Dedukciou, čítaním medzi riadkami a odhadovaním, kedy je ten správny čas vytiahnuť zbraň a kedy sarkastickú hlášku, vyrieši Orchard päť netradičných prípadov.
Vydané vydavateľstvom Artis Omnis v roku 2018. Paperback, 432 strán.
ISBN 978-80-8201-009-4.
Whiskey, krv a striebro je môj knižný debut a poviedkový román, ktorý spája prvky noir detektívok s fantasy motívmi. Začal vznikať ešte koncom roka 2011 ako malá hra s textom. Odvtedy ubehlo viac rokov a ešte viac strán.
Je to také prirodzené vyústenie môjho dlhodobého záujmu o literatúru a písanie, s ktorým som začal okolo roku 2004 v Spišskom literárnom klube. V knihe nájdete päť prípadov Christophera Orcharda, svojského detektíva-nedetektíva, ktorý miesto bankových podvodníkov a zlodejov chytá monštrá, ktoré sa do noirového Los Angeles priplietli.
Za pozitívum tejto slovenskej žánrovky pokladám tiež celkovú kompaktnosť hlavnej postavy. A hoci je miestami citeľný malý rozpor, vznikajúci medzi slovenským autorstvom a anglo-americkým konaním hlavnej postavy, v plnej miere to vyvažuje nenásilný sarkazmus a humor.
Zbierka príbehov Whiskey, krv a striebro je výrazným debutom. Martin Hatala sa prejavuje ako zručný rozprávač, aj keď na texte miestami badať trochu kostrbatejšie vyjadrovanie, kedy je plynulosť slov narušená napríklad prílišnou snahou o originálne prirovnanie. Čo sa mi páči, je autorova schopnosť vytvoriť príznačnú atmosféru.
normalne ma bavi ta tvoja jebnuta knizka ;-)
Viackrát mi bola položená otázka, prečo som sa rozhodol pre kombináciu noir a fantasy. Nie je to nový vynález, ale v rámci Slovenskej literatúry je stále relatívne svieži. Rád by som povedal, že to bol presne môj plán, ale nebol. Pravda je taká, že prvá poviedka vznikla ako spomínaná hra, kde som hľadal paralely medzi prvými textami o Zaklínačovi a Philphovi Marlowe.
Obaja robili “podradnú robotu,” ich klienti boli vplyvní otcovia, ktorí chceli ostať v anonymite, ústredný problém sa točil okolo ich dcéry, ktorá mala svoju odvrátenú stránku. A v tom celom bol niekde zašitý jeden zradca.
Hlboký spánok a poviedka Zaklínač sú vlastne dva veľmi podobné príbehy s veľmi podobnými ústrednými postavami a zápletkami, ale oba sú iné a oba sú fantastické. Keď som si to uvedomil niekedy koncom roka 2011, tak som zažil vnútorný atómový výbuch.
Vtedy vznikol výstavbový princíp poviedkového románu Whiskey, krv a striebro, ktorý sa nesie celým textom. Tak ako Chandler, tak aj Sapkowski sa rád hral s čitateľom, aj keď je pravda, že Andrzej dotiahol túto hru do dokonalosti. Tak ako ma nadchla prerozprávaná rozprávka o Snehulienke v prostredí bezútešného sveta Zaklínača, tak ma nadchla aj možnosť hrať túto hru po svojom.
Preto som sa pri tvorbe príbehov odrazil od rozprávok, na ktorých som vyrastal ja.
Jedna z vecí, ktorú som sa v Spišskom literárnom klube a pod vedením Petra Karpinského a Janka Petríka naučil je, že autora baví na písaní väčšinou niečo celkom iné ako čitateľa. Veľmi dobrým príkladom je tvorba fantazijných svetov. Stretol som množstvo začínajúcich autorov, ktorí mali nakreslené mapy, vymyslené histórie celých civilizácií a vesmírov. Sám som sa tomuto štádiu nevyhol. Je to totiž obrovská zábava.
Problém je, že toto je presne jedna z činností, ktorá autora baví omnoho viac ako čitateľa. Napchať takéto obrovské fantasy svety do poviedok však už akosi nejde. Tá váha sa potom na texte prejaví. Namiesto príbehu je z toho zrazu pojednanie o fiktívnej histórii, ktorá je dômyselne prerozprávanou Škadinávskou, Slovanskou, či Egyptskou mytológiou. A sú v nej nejaké postavy. A elfka s výstrihom.
Nechcelo sa mi vzdať mojich fantazijných svetov, ale napokon som tak nejako pochopil, že vymýšľať ďalšiu variáciu na Tolkienovu Stredozem, len aby som sa o dva roky dozvedel, že veľmi podobný svet už existuje v inej knižnej ságe, ma už akosi nebaví. Preto som to skúsil inak a rozhodol sa, že Tolkienova Stredozem bude moja mytológia, alebo Conanov svet pod vládou Croma alebo Lovecraftoské fantastické dimenzie. Sú to knihy, na ktorých som vyrastal a ktoré ma učili písať. Doteraz by som zrejme vedel vymenovať dvadsať geografických pojmov zo Stredozeme, keby ste ma zobudili o pol druhej v noci.
Orchard žije vo svete, ktorý vznikal zároveň s ním a ešte stále vzniká.
Knihu Whiskey, krv a striebro si môžete kúpiť v skutočných kníhkupectvách. Sám im ich tam po nociach nosím. Niekdy ju zoberu aj dovnútra, do obchodu.
Ukážka z knihy Whiskey, krv a striebro
…
Keď ma Leo ráno zobudil, mal som na sebe ešte stále košeľu aj obe zbrane. Nalial do mňa kávu a dotiahol ma na raňajky. Väčšina hotela ešte spala, keď sme kráčali ku Škode 420, ktorú včera zohnal. Bola robustnejšia než americké autá, ale celkom iným spôsobom. Miesto pridlhej kapoty mala výraznejšie blatníky a sálala z nej akási poctivosť, ktorú by ste v Cadillacu nenašli, ani keby ste ho premaľovali nabielo. Nasadol som cez dvere spolujazdca a uvedomil si, že mám pred sebou volant. Leo sa vtedy rozžiaril ako malý chlapec, spokojný, že sa mu vydaril jeho žartík.
„Ideme do Anglicka?“
„V Československu sa jazdí naľavo. Prečo myslíte, že som strávil polovicu dňa zháňaním auta?“
„Možno sa vám nepozdávala farba.“
„V skutočnosti som hľadal niečo, čo by bolo rovnako výkonné ako ten váš prastarý Chevrolet, ale prišlo mi neľudské nejakému úbožiakovi ukradnúť invalidný vozík.“
Veterán vyzeral uvoľnený a omnoho pokojnejší, ako keď nás obklopovala delegácia z Hollywoodu. Vyrazil popri rieke na východ, cez rovinu, po ktorej sa aj teraz preháňal silný vietor.
„Máte nejaký plán, ako sa dostaneme cez hranice?“
„Som občanom Československa s odznakom légie,“ odvetil Leo. „Vo vašom prípade však budem musieť použiť iné metódy.“
„Myslíte úplatok?“
„Ale kdeže,“ zasmial sa. „V tejto krajine neexistuje korupcia. Neexistovala a ani nebude.“
Trvalo necelé dve hodiny, kým sa nad riekou objavil nízky skalnatý chrbát, na ktorého konci som zazrel siluetu hradu a pod ním zhluk červených striech a veží, ktoré pomedzi ne vytŕčali. Už z diaľky vyžarovalo toto miesto akýsi pátos. Bolo podstatne menšie ako Viedeň a učupené medzi kopcami a riekou, ale aj tak pôsobilo o čosi výraznejšie. Nemalo toľko upravených predzáhradiek a anglických trávnikov ako L. A., akoby sa miestni jednoducho rozhodli vyhodiť spred svojich domov všetku pozlátku a pestovali radšej húževnaté jablká a cibuľu.
Na hranici sme sa zdržali iba na okamih. Veterán presne vedel, čo robí, a stačil mu jediný pohľad, aby našiel toho správneho colníka, ktorému vtlačil obálku do ruky.
„Verili by ste, že som toto mesto navštívil iba raz v živote?“ povedal, keď nasadol naspäť do auta. Ledva sledoval cestu, ktorá nás viedla na predmestie na južnom brehu. Zdalo sa, že od od svojej rodnej krajiny nedokáže odtrhnúť oči.
„To ste mi sprievodca,“ skonštatoval som a pripálil si cigaretu. Moju pozornosť pritiahla ruina hradu nad mestom. Cez prázdne okná presvitala ranná obloha a nad nekrytými múrmi poletovali kŕdle vtákov. Celá pevnosť stála na kopci ako akýsi strašidelný pomník minulosti.
Keby čosi také strašilo nad Tichým oceánom, dávno by na hrad niekto primontoval svetelnú tabuľu.
„Čo sa stalo tamto?“
„S hradom? Vyhorel, prečo?“
Fajčil som a cítil čosi hlboko v žalúdku čosi neprirodzené.
„Mali by sme sa mu vyhnúť, ak sa tu nechceme zdržať.“
Leo mi venoval znepokojený pohľad. „Mierime do centra a odtiaľ ďalej na východ.“
„Zamierte rovno na diaľnicu,“ odvetil som, no Leo sa iba hlasno zasmial. Viezol nás po oceľovom moste cez rieku. Čím som bol bližšie unaveným múrom na nábreží, tým častejšie som rukou zamieril k revolveru a kontroloval, či ho mám stále pri sebe.
„Vedeli ste, že po Veľkej vojne sme tomuto mestu v légiách hovorili Wilsonovo mesto?“ prehodil Leo s úsmevom patriota, keď sme zišli na široký bulvár medzi električky a ospalé skupiny ľudí, ktorý práve začínali nový
deň.
„Podľa Woodrowa?“
Zaradili sme sa za konský záprah a spomalili. Ľudia pokojne kráčali okolo nás a zhovárali sa. Míňali sme omnoho viac obnosených kabátov ako honosných oblekov.
„Presne tak,“ prikývol Leo. „Až neskôr ho premenovali na Bratislava.“
Vo vzduchu som zacítil ťažký dym z rafi nérie pri prístave. Obchádzali sme centrum a mierili na východ. Pomedzi historické domy s veľkými portálmi tu už stihlo vyrásť niekoľko moderných stavieb, ktoré považovali ornament za zločin. Oproti komplikovaným fasádam s reliéfmi vyzerali akosi povýšenecky, hoci samé podliehali rovnako prísnej geometrii. Uliciam to však pridávalo vážnosť a odmeranosť, ako keď sa k sláčikom odrazu pridá trúbka.
Minuli sme štvrť viníc a vzdialili sa od mesta. Poskakujúc po nerovných cestách sme mierili k modrému horizontu, z ktorého vystupovali nízke vrchy. Rozhodol som sa radšej dospať opicu. Napadlo mi, že celá Bratislava je akýmsi zadným vchodom, ktorý si žije svoj život len pár míľ od miest, ako je Viedeň, a bude mu trvať ešte dobrých pár rokov, kým si nájde tú svoju pozlátku, za ktoré sa ukryje.
Pri najbližšom výmoli, pri ktorom mi skoro vypadla cigareta z úst, mi zase napadlo, že potrvá minimálne ďalšie storočie, kým na tomto mieste vyrastú diaľnice a rýchlostné cesty, kde človek nebude musieť obiehať konské záprahy so znudenými mužmi s opratami v rukách.
Kým sa zvečerilo, ocitli sme sa na kľukatej ceste, obklopení horami. Večne studené dediny sa striedali s hlbokým lesom a ja som robil všetko preto, aby som prekonal nevoľnosť, ktorú vo mne vyvolával. Ani v okolí Puma Lake a ani v tej najodľahlejšej časti Los Angeles som necítil toľko tajomnej prítomnosti ako na týchto miestach. Za oknami sa striedali mohutné smreky a borovice a ja som mal pocit, že sa za každým stromom čosi skrýva.
Leo viackrát zastavil, aby skontroloval mapu, a znepokojnene ma sledoval. „Vyzeráte, že vám ten včerajší večierok dal riadne zabrať, Orchard.“
Pokrútil som hlavou a oprel sa o horúcu kapotu motora. „To nie je kvôli whiskey.“
„Viem,“ povedal po chvíli, stále ponorený do mapy.
„Ale obávam sa tej skutočnej odpovede.“
„Sám ste vraveli, že ste už videli kadečo.“
„Som prostý muž, Orchard,“ ohlásil sa spoza papiera. „Ak mi cez cestu prebehne čierna mačka, odbočím nie preto, že by som bol poverčivý, ale preto, že ma tak vychovali. Je to jednoduché,“ vyhodnotil skladajúc mapu. „Sú to zvyky, ktoré mi pripomínajú, kto som a kde som vyrastal.“ Prešiel sa bližšie k okraju cesty, z ktorej bol výhľad na dolinu a rieku, ktorá sa ňou ticho plazila na juh. „Nestínaj dub, je posvätný. Nezabíjaj sovu, je múdra. Nehádž kamienky do plesa a podobne. Detské rozprávky. A teraz? Pozerám na vás, ako sa krútite, bledý a stále si naprávate ten svoj kanón. Akoby mi odrazu niekto povedal, že tá čierna mačka mi skutočne prinesie smolu a les sa skutočne urazí, keď zlomím dubový konár. Nejde mi to do hlavy o nič viac ako tie Halsayove okultné kraviny. Bez urážky.“
„Pokiaľ má profesor pravdu, čaká vás zásadný vnútorný konflikt,“ usmial som sa a prehrabol som sa vo svojom kufri.
Leo vytušil, čo hľadám, a do ruky mi položil hliníkovú ploskačku so znakom leva, dvojkríža a dva erbmi pobokoch. „Povedzte mi pravdu, Orchard. Fakt veríte týmveciam o putovnom vedomí?“
Napil som sa Leovej ovocnej pálenky a chvíľu počkal, kým ma prestane striasať. „Je to príliš komplikované,“ povedal som nakoniec a chcel som fľašku vrátiť. Odmietavo zamával dlaňami. „Podobné veci majú zväčšia
omnoho jednoduchšie vysvetlenie. Veľmi pochybujem o tom, že stretneme akéhosi mocného mága-hypnotizéra.“
„To je škoda. Trochu som dúfal, že to bude niekto ako Halsay. Priznám sa, že by som bol najradšej, keby za tým všetkým stál nejaký chlap, ktorý len prečítal nesprávnu knihu alebo čosi také.“ Leo si pripálil cigaretu. Prvú, ktorú som videl v jeho rukách. „Viete, dúfal som, že je to všetko len obyčajný ľudský plán.“
„To, že to ma na svedomí človek, je jasné,“ súhlasil som. Veterán mi venoval prekvapený pohľad. Fajčili sme pod vysokým smrekom, ponorení v chladnom tieni, ktorý sa mi zdal pohodlnejší než naše auto. Keď som v ňom stál, mal som pocit, že celá táto krajina vyrástla z podobného tieňa, ktorý vrhol veľký dub na okolitú lúku. Boli ste v ňom skrytí a hoci ste cez listy ledva videli na oblohu, dával vám pocit jednoduchej slobody − vedomia, že ste tiež iba hlina, ktorú niekto naučil fajčiť a mať zbytočne veľa ideálov. „Nech už sa deje čokoľvek nadprirodzené, vždy v tom bude mať prsty niekto, kto chcel čosi úplne prízemné,“ vysvetlil som.
…
Ak chcete vedieť, čo si o knihe myslia skutoční ľudia a nie len autorova stránka, môžete navštíviť goodreads.com, alebo si urobiť vlastný názor na základe ďalších recenzií.
Recenzia na blogu Denníka N od Jozefa Kurica.
Recenzia na marekzakopcan.sk od Mareka Zákopčana.
Recenzia na blogu Koki a knihy.
Instagram
LinkedIn
