Kniha ponúka satirický pohľad na život na Slovensku, Bratislave a našu aktuálnu situáciu v podobe dobrodružno-fantastického príbehu. Prostredníctvom absurdného a situačného humoru upozorňuje na problémy extrémneho nacionalizmu, bludárstva a nedostatku kritického myslenia.
Vydané vydavateľstvom Artis Omnis v roku 2021. Tvrdá väzba, 200 strán.
ISBN 978-80-8201-114-5
„Hliadky! Hliadky!“ je moja druhá kniha a prvým celistvým románom. Zároveň je prvým zo satirickej série románov „Historky z Brahna“, v ktorom sa zaoberám Slovenskom, Slovákmi a vôbec všetkým, ľudským čo nás spája a občas aj rozďeľuje…
Aspoň z väčšiny je to dielom lockdownu – prvotný nápad vznikol ešte v roku 2015, po smrti môjho veľkého literárneho vzoru, Terryho Pratchetta. Vtedy som si prvý raz povedal, že ako nádejný stand-up komik a nádejný spisovateľ musím niekedy napísať skutočne zábavnú knihu a vystreliť si trocha z môjho domova. Osnova začala vznikať okolo roku 2019, necelý rok po vydaní môjho knižného debutu „Whiskey, krv a striebro“.
Nie som samozrejme Terry Pratchett a kniha nie je pokračovaním jeho skvelej série „Zemeplocha“. Terryho topánky sú priveľké, aby som sa v nich pokúšal kráčať. Živo si však spomínam na to, ako mi vedeli jeho knihy zlepšiť deň aj keď som mal ozaj ťažké obdobie. A preto sú „Hliadky! Hliadky!“ presne tým – pokusom o to, aby som čitateľom zlepšil deň. Keď otvoríte zábavnú knihu písanú s nadhľadom na to, čo všetko sa to okolo nás deje, väčšinou sa vaše problémy tak nejako… scvrknú.
Slušný humor, perfektné narážky na politickú situáciu na Slovensku a dobre vystavaný príbeh. Vtáčik, čo je jediný samček druhu a stíha všetky samičky…no kto to asi je :D Chvíľami som sa chechtala fakt nahlas. Neviem sa dočkať ďalších kníh.
★★★★★
Hatala čitateľom zrozumiteľne približuje prekrúcanie pravdy, vznik hoaxov, chytanie za slovíčka a iné neduhy dnešnej spoločnosti. Zistíte, že mnohé výjavy z rozprávania sú vám dôverne známe. Na mnohých sa zasmejete, lebo nad krutou realitou nášho života občas môžeme len pokrútiť hlavami.
Hodnotenie: 90 %
Počas čítania som si niekoľko krát hovoril „toto som si istý že viem kto je …“ alebo „hej to bolo vtedy …“ Hliadky Hliadky je knižka ktorá vám určite vyčarí úsmev na tvári.
★★★★
Čo by sa stalo vo svete, kde sa všetko vtipné aj nevtipné môže stať skutočnosťou, keď sa proti sebe postavia toľko omieľaní „slniečari“ a „konšpirátori“? Čo by sa stalo vo svete, kde je možná akákoľvek hyperbola, keby naozaj existovala konšpirácia, ktorá sa snaží ľudí zotročiť, či vyhubiť?
Kniha Hliadky! Hliadky! hovorí presne o tom. O tom, ako by to vyzeralo, keby boli všetky konšpiračné teórie skutočnosťou. Proti nim sa postaví hrdinská družina drsných chlapcov v zelenom, ktorí nedávno založili „Cestné hliadky“, aby zabránili asociálom obťažovať slušných ľudí. Síce „Cestné hliadky“ nevedia čo sa deje, prečo a ako presne svetu pomôcť, ale to im nezabráni vrhnúť sa do akcie.
Naproti nim sa postaví druhá hliadka, ktorá síce vznikla nedopatrením, ale členovia nezastaviteľne pribúdajú – „Hliadka kočovných umelcov“. Pod vedením nedrsného Sola, ktorý sám celkom nevie čo presne by mal taký hrdina zachraňujúci svet robiť, sa vydávajú v ústrety druhým hliadkam. A zachraňovať svet pred tajomnou hrozbou.
Celá štruktúra existencie sa rozpadáva priamo pred ich očami a aspoň jedna z Hliadok musí zisť čo presne sa deje zabrániť tomu, aby celý svet skrátka prestal existovať.
Je nevyhnutné, aby bol tento text prirovnávaný k sérii „Zemeplocha“ a osobne sa tomu ani nijako nesnažím vyhýbať. Inšpirácia pre „Historky z Brahna“ je celkom jasná a nijako sa ňou netajím ani v samotnom texte knihy. Fanúšikovia Pratchetta tam nájdu zopár viac ako evidentných odkazov.
Nejedná sa však o pastiš alebo epigónstvo. Postavy, prostredie a aj zápletka sú unikátne a špecifické predovšetkým pre Slovenské prostredie. Nesnažím sa čitateľov presvedčiť, že som Terry Pratchett. Snažím sa ich však presvedčiť, že som vtipný. Uvidíme, či sa to podarí.
Knihu Hliadky! Hliadky! si môžete kúpiť v skutočných kníhkupectvách. Sám im ich tam po nociach nosím. Niekdy ju zoberú aj dovnútra, do obchodu.
Ukážka z knihy Hliadky! Hliadky!
Namaľovať obraz Brahna bolo výzvou aj pre skúseného umelca. Zatiaľ čo väčšina miest mala príliš veľa detailov, priveľa dominantných veží a pútavej prírody, na kopci nad Brahnom museli maliari čeliť úplne iným problémom.
Okolie mesta Brahno malo viacero kompozičných nedostatkov. V prvom rade to bolo mesto samo o sebe, v druhom rade krajina a napokon miestne počasie. Bolo ťažké vytvoriť zaujímavý obraz z motívov ako ohorená ruina hradu, neforemné ostrovčeky či rozbahnený breh. O to viac, keď umelec každých desať minút musel vyťahovať z kríkov plátno, ktoré mu silný vietor strhol zo stojana.
Skutočne dobré obrazy Brahna boli tie, ktoré mesto udržali v pozadí a diváka zaujali pútavejším popredím – napríklad tie najznámejšie ako „Pútnici“, „Breza nad Brahnom“ či „Kameň číslo 3“.
Sol odstúpil od plátna a venoval mu kritický pohľad. Potom venoval ešte kritickejší pohľad mestu. So zrakom upretým na obraz začal bezmyšlienkovite čistiť štetce. Bola za tým podobná pohnútka, ako keď niekto začne zarovnávať veci na policiach do pravého uhla – tichý signál vesmíru, že niečo nerobí správne.
Zdvihol sa vietor a plátno sa nebezpečne zakývalo na stojane – tichý signál Solovi, že vesmír kašle na jeho signály.
Sol poznal svoje miesto medzi maliarmi a hlavne medzi kritikmi. Hodnotenie jeho obrazov sa vždy začínalo a pokračovalo slovami „Nuž…“ a „… odvážne“ či „… svojské.“
Trvalo niekoľko rokov, kým Sol pochopil, že to nijako nesúvisí s obrazom samotným, ale s tým, že on vidí svet inak ako ostatní.
To, čo iní nazývali sivou, sa Solovi javilo ako desiatky jemných odtieňov kobaltovej, sieny či viridianovej. To, čo ostatní považovali za „hýriace farbami“, sa Solovi javilo ako obrazy, čo človek vidí, keď zje huby, ktoré inak vyzerajú vcelku nevinne. Práve preto väčšina kritikov jeho obrazov omieľala zhovievavé „veľmi živé“.
„Čo povieš, Zvonček?“ opýtal sa maliar a s povzdychom sa otočil na svojho spoločníka.
Lesný muž za Solovým chrbtom sa zdvorilo usmial: „Je to obraz.“
„Tebe nič neunikne,“ odvetil Sol.
Zvonček bol raz taký – vyznačoval sa neoblomne objektívnym pohľadom na svet.
„Veveričky.“
„Prosím?“
„Veveričky mi vždy uniknú,“ vysvetlil Zvonček. „Som síce rýchlejší, ale šplhanie na stromy mi nikdy nešlo tak dobre ako im.“
Sol si zbežne premeral šľachovitú postavu lesného muža. Od veľkých osrstených chodidiel až po vľúdnu tvár tak dve hlavy nad jeho vlastnou. „To pre tie parohy, pravda?“
Zvonček prikývol a nezúčastnene pridržal plátno, ktorého sa opäť pokúšal zmocniť vietor. „Áno. Neraz som sa s nimi zasekol.“
S touto predstavou sa Sol pustil do komplikovaného procesu balenia, počas ktorého vyplynulo, že by potreboval aspoň o jednu končatinu navyše, aby dokázal pozbierať všetky maliarske potreby a súčasne uchrániť ešte vlhké plátno pred vetrom.
„Hotovo?“
Sol zodvihol hlavu. Práve sa pokúšal nohou zdvihnúť štetec, ktorý ležal v trse trávy asi dva metre od plátna. An sa zamyslene poškrabala na brade.
„Nuž, je to… odvážne. Také svojské,“ vyhlásila. „Veľmi živé.“…
„Ďakujem,“ zamrmlal Sol a rozhodol sa, že všetko, čo sa mu nepodarilo pozbierať do batoha, nechá na tomto kopci ako výstrahu pre ďalšieho maliara, ktorý sem príde pokúšať osud.
„Kam zmizol Zvonček?“
An mykla plecami a zvedavo sa naklonila bližšie k plátnu: „Smeroval do lesa a spomínal čosi o veveričkách.“
„To bude zrejme moja vina,“ odvetil Sol a pevne zatiahol uzol na svojom batohu. „Myslíš, že nám za to niekto zaplatí?“
Mladá žena sa neisto usmiala: „Prečo nie? Možno by si mohol pridať ešte zopár oblakov, aby to odviedlo pozornosť od mlynu. Ľudia v meste z neho vraj nie sú nadšení.“
„Mlyn odvádza pozornosť od ohorených striech na nábreží.“
„A keby si ich namaľoval neohorené? Predsa len…“
„Potom by bola ruina hradu jediná ohorená budova na obraze.“
„To nie je pravda. Tuto je ešte niečo čierne.“
„To je zátoka.“
An zodvihla hlavu od obrazu a skúmavo uprela zrak do diaľky.
„Dobre, že si ju namaľoval svetlejšiu, ako je.“
„Nemal som dosť silný pigment. Čo mi pripomína…“ Sol zamyslene luskol prstami. „Mali by sme sa pri zátoke zastaviť, dochádza mi čistidlo na štetce.“
„Tak nájdeme niekoho, komu sa nový veterný mlyn nad mestom páči,“ vyhlásila An s falošným odhodlaním. „Nemáme na výber. Nemáme dosť na mýto.“
„Okolo je dosť dedín, aby sme…“ Sol sa zarazil, keď si všimol Anin výraz.
„Nepovedal si náhodou niečo o tom, že v Brahne predáš za deň viac obrazov ako za celý mesiac v tých dierach, po ktorých sa vláčime?“ naklonila sa k nemu.
„Povedal som, že…“
„A nepovedal si náhodou, že je konečne čas ukázať sa v cechu maliarov?“
„Nuž…“
„Sol Bratomil, buď chlap a choď im ukázať svoje obrázky!“
Sol v duchu zoštylizoval dokonalú odpoveď. Začínala sa tým, že celý nápad s návštevou Brahna po mesiacoch na ceste bol Anin nápad a on s ním súhlasil hlavne zo zhovievavosti. Pokračovala stručným výkladom o tom, prečo je cech maliarov iba banda elitárov, ktorí by nespoznali umenie, ani keby im stálo modelom, a končila sa oduševneným rozhorčením nad zbytočnosťou hmotných statkov pre skutočného umelca. Napokon sa zhlboka nadýchol: „Ak by som k mlynu pridal kŕdeľ vtákov, odviedlo by to od neho trochu pozornosti.“
An mu venovala úsmev plný dievčenského šarmu. Narúšal ho iba fakt, že hneď pod tým úsmevom sa jej vietor pohrával so strapatou bradou. Keby nebola An „An, bradatá žena“, ale iba „An“, Sol by sa zrejme miesto maľovania ihneď vydal pochytať vhodný kŕdeľ vtákov, aby jej vyhovel. Pre istotu by ich prinútil udržať sa vo vzduchu v póze, čo sa bude dobre na vynímať na plátne a nebude pri nej treba mávať krídlami. Sol si pri výbere partneriek nemohol dovoliť taký luxus, akým je povrchnosť. Aj tak sa však nedokázal ubrániť pocitu, že by jeho vyvolená mala mať menej tvárového ochlpenia ako on sám.
„Aha!“ ozvalo sa spoza nich a dvojica sa otočila za prichádzajúcim hlasom. Každému, kto strávil nejaký čas na cestách, stačí jediný pohľad, aby rozoznal bitkára. Pár mužov, ktorí sa vynorili z krovia, čo delilo čistinku od cesty, predstavu o bitkároch priam stelesňovalo. „Pane a… madam?“
An zotrvala vo svojom najlepšom úsmeve: „Slečna.“
„Čo robíte ukrytí v kríkoch pri hradskej ceste? Nie ste vy náhodou tí…“ muž sa veľavravne pozrel na svojho spoločníka.
„Zas-to-siali!“ zahrmel druhý výhražne.
Sol pohotovo zodvihol ruky nad hlavu: „V žiadnom prípade! Ja osobne som nikdy vo svojom živote nič neosial.“
Vietor využil príležitosť a konečne strhol plátno zo stojana.
„Myslíte…“ An si zamyslene ovinula cíp brady okolo prsta, „asociáli?“ V tom sa zarazila: Kde boli otázky? Kde bolo kradmé „vidíš, čo jej to rastie na tvári“? Kde bol pohŕdavý pohľad na ženu s bradou?
To bolo predsa nevyhnutné minimum. Alebo dokonca slušnosť.
„Presne tak!“ vyhŕkol hovorca a pristúpil bližšie. „My tu nechceme nikoho, kto tu bude zasievať zas to. Dôrazne vás žiadam, aby ste nám odovzdali všetky svoje zbrane a opustili tento priestor.“
„Sme umelci,“ zaprotestovala An a urobila krok vpred. „Vyzeráme hádam ako nejakí kriminálnici?“ rozhodila podráždene rukami. „Ako by sme asi ohrozovali okolie? Azda zastavovaním pútnikov pod hrozbou nelichotivého portrétu?“
Muž sa otočil k svojmu spoločníkovi na krátku poradu.
Chvíľu ticha využila An na to, aby si dvojicu lepšie obzrela. Netajila sa tým, že jej statní muži imponujú, hoci si uvedomovala, že veľa z nich má s jej priazňou určitý problém. V prvom rade to bola, samozrejme, jej brada a v druhom rade aj to, že väčšina impozantných mužov si nebola istá významom slova „imponovať“. Zdržanlivo si prezerala pár pred sebou. Ten výrečnejší z dvojice sa otočil naspäť k nim, ale pred tým, než stihol niečo povedať, ho druhý ešte stiahol a čosi dopovedal. Napokon sa hovorca opýtal: „Ako veľmi nelichotivý?“
An si založila ruky na hrudi. Bolo to univerzálne ženské gesto, ktoré dávalo okoliu najavo, že ktokoľvek, kto sa opovažuje mať iné nielen pohlavie, ale aj názor, sa automaticky mýli. „Odkiaľ beriete právo nás spovedať? Sol, daj dole tie ruky a choď vytiahnuť obraz z krovia.“
„Sme cestná hliadka,“ odvetil hovorca a ukázal na znak namaľovaný na svojej zelenej tunike.
„Aha,“ vyhlásil Sol. „Takže niečo ako mestská stráž?“
„Pche! Mestská stáž je rozkradnutá,“ muž na moment zaváhal, „in-šti-tú-cia plná darmožráčov a ľudí odtrhnutých od skutočnosti.“
Sol si vymenil s An rýchly pohľad. Tá rázne pristúpila k jeho batohu a vytiahla z neho farbu. „Výborne, tak môžete pokojne pokračovať v hliadkovaní.“
„Robíme vám službu… slečna,“ ozval s druhý z dvojice. „Nebyť nás, tak sa to tu len tak hmýri tými zas-to-siali-mi. Plníme si len svoju občiansku povinnosť.“
An namočila ukazovák do farby. „Nemusíte sa obávať. Sme na ceste niekoľko mesiacov a zatiaľ sme žiadne hmýrenie nevideli.“ Na cestovný kabát si farbou nakreslila nešikovný kruh. „Okrem toho, my sme tiež hliadka. Hliadka… Hmm…“
„Hliadka kočovných umelcov,“ doplnil Sol pohotovo.
„Presne tak!“
Muž sa podozrievavo zamračil.
„Nemôžete sa stať hliadkou len tak,“ zaprotestoval druhý. „Je tam prísaha, svedkovia, vymenovací ceremoniál a každý z hliadky musí mať prideleného partnera.“
An pristúpila k Solovi a namaľovala mu na kabát druhý kruh. „Výborne. Sol Bratomil, ceremoniálne ti dávam znak Hliadky kočovných umelcov. Páni, potvrďte, že ste boli svedkami ceremoniálu.“
„Potvrdzujem,“ zamrmlal hovorca a mykol sa, keď ho jeho spoločník podráždene štuchol do rebier.
„Prisaháš, Sol Bratomil,“ pokračovala An obradným tónom, „že budeš slúžiť kočovným umelcom a chrániť ich pred asociálmi?“
Sol zaváhal. Mal sny o hrdinstve. Boli to však opatrné predstavy. Ako autor viacerých hrdinských portrétov sníval o tom, že na jednom z nich ktosi zväční aj jeho samého. Nie však ako člena nezmyselnej hliadky, ktorá vznikla na truc inej nezmyselnej hliadke, ktorá vznikla na truc skutočnej Mestskej stráži.
„Sol?!“
„Pri-prisahám,“ vyjachtal napokon.
„Výborne,“ vyhlásila An víťazoslávne. „Takže, ako vidíte, páni, tu je všetko v bezpečí pod dozorom Hliadky kočovných umelcov.“
„Toto sa ešte neskončilo,“ zavrčal nižší z mužov. „Ešte sa uvi… Utri si tie oči, čo si o nás pomyslia?“
Hovorca sa odvrátil: „Je to veľký krok, stať sa členom hliadky,“ odvetil dotknuto. Jeho spoločník ho chytil za rameno a ťahal ho naspäť k ceste.
Ak chcete vedieť, čo si o knihe myslia skutoční ľudia a nie len autorova stránka, môžete navštíviť goodreads.com, alebo si urobiť vlastný názor na základe ďalších recenzií.
Recenzia na knizni-dira.cz od Michala Puchovského.
Instagram
LinkedIn
