Nový záland časť 1 – „Hello, ma nem it ‚eve“
Pred takmer 30 hodinami som vyrazil zo Slovenska na Nový Zéland. Momentálne sedím na letisku v Taipei, kde budem ešte šesť hodín čakať na svoj let do Aucklandu. Hlavná batožina je… Niekde… v správe China Airlines a mal by som ju nájsť v Aucklande. Každé dve minúty sa uisťujem, že mám pas a boarding pass a peňaženku a pozerám či náhodou po šiestej hodine nie je zrazu jedenásta, ale aj napriek tomu…
Fuck buddies
Neexistuje žiadne presnejšie vyjadrenie pre duševné puto, ktoré vznikne medzi dva ľuďmi, ktorí sa chcú dostať na Viedenské letisko a ktorým šofér autobusu (s odchodom o 7:00) o 6:58 zabuchne dvere dva metre pred nosom a zakričí, že o hodinu ide ďalší. Nadávali sme… Tak ako sa dá nadávať len dá v nedeľu o siedmej na autobusovej stanici na Nivách. K samotnému slovu „fuck“ sme prešli až po takých dvoch minútach, keď už nám dochádzali sily.
Samozrejme, že sme tam mali byť skôr a zrejme by som aj ja ostal len pri nadávaní na seba, kedy nebolo reakcie šoféra. Prvý, najjednoduchší krok na ceste na Nový Zéland – stihnúť autobus, ktorý mi stojí dvesto metrov od domu a… Fail.
Obaja sme ale mali rezervu, obaja sme si opäť kúpili lístky za osem eur a tentoraz prišli včas na nástupište. O presne 8:00 dobehol mladý pár s kuframi a pohodlne sa naložil, pretože tento šofér päť minút len tak sedel a pozeral na hodinky, aby neodišiel skôr.
Potom, ako som si počas čakania v rade na security check za pomoci piktogramov uvedomil, že som si nemal zbaliť sprejový aniprespirant do príručnej batožiny a potom, ako to bolo všetkým úplne jedno (aj vo Viedni aj v Taipei) a po trinástich hodinách letu som sa ocitol v Taiwane.
Bagety (2!), ktoré som si kúpil, aby som v lietadle nezomrel od hladu som zoznámil s Taiwanským procesom spracovania odpadu, pretože China Airlines sú v otázkach stravovania horšie ako starý rodičia. A ja som ako správny Slovák pootváral všetky kelímky a všetky mištičky, čo mi ponúkali a nechtiac olial si praženú ryžu pomarančovým džúsom. (Pasca na Slováka – Bol zabalený ako Májka, nečakal som, že to bude tekuté!)
It’s for free!
Na letisku ma pri informačnom pulte slečna poinformovala… 1. Ktorý gate sa ma bude týkať a keď sa pozrela na čas (mal som čakať 17 hodín), tak ma 2. poinformovala… O free half-day tour autobusom, kde bolo Slovensko v zozname vhodných krajín, ktorým stačí visitor card na vstup do krajiny.
Tú som pravdepodobne vyplnil zle, pretože som sa ani za toho boha nevedel dozvedieť, či mám do kolonky „flight number“ napísať let, ktorým som dorazil, alebo ten ktorým odrážam a imigračný agent nebol schopný reagovať na žiadnu otázku v angličtine, ktorá mala viac ako dve slová. A ak zareagoval, tak som netušil, čo sa snaží povedať. A je len určitý počet „pardon me,“ ktoré môžete povedať, aby jeden z vás nezačal vyzerať ako dementný.
„Hello, ma nem it ‚eve. Welcome to Taiwan!“
Meno malo byť Dave… Aby sme to my, turisti vedeli lepšie vysloviť. Na Novom Zélande je momentálne 0-14 stupňov, podľa čoho som sa aj obliekol. Takže dlhý rukáv a čierne oblečenie v júni v Taiwane neodporúčam… Vo všeobecnosti neodporúčam oblečenie. Odporúčam prenosný bazén, prípadne chladničku so sklenenými dverami na kolieskach.
Dave mal len veľmi základné znalosti angličtiny a veľmi alternatívnu výslovnosť, ale v žiadnom prípade ho nechcem zosmiešňovať. Naopak, bol preukrutne ochotný, odpovedal na každú otázku najlepšie ako vedel (na každú, aj tú ktorej nerozumel…) a bol nesmierne trpezlivý a plný entuziazmu, hoci schody mu robili v jeho veku už evidentné problémy.
Boli sme dokopy štyria, z toho traja hovoriaci po anglicky, v prázdnom, klimatizovanom mikrobuse, ktorý nás povozil kam bolo treba a vyhodil priamo pred terminálom. Bolo neuveriteľné zažiť takúto pozornosť a zdvorilé zaobchádzanie za službu, ktorá bola zadarmo (podmienená len tým, že treba mať boarding pass na ďalší let) a dostať na konci thank you gift. Musím sa priznať, že niečo podobné si na Slovensku nedokážem predstaviť, odhliadnuc od faktu, že aziati majú povesť chronicky zdvorilých ľudí, drobnosť o dvoch ľuďoch (šofér + Dave a mikrobus) zmenila 17 hodinové zomieranie na letisku na veľmi pozitívny zážitok z Taiwanu.
Thank you, Dave…
Pokračovanie: Nový Zéland časť 2 – One Cable to Rule them All >
