Píše ti architektúra 2013 - Klin Klinom

S touto esejou som sa minulého roku zúčastnil súťaže Píše ti Architektúra a hoci som sa nedostal do výsledného poradia, bol som spomenutý vo výsledkoch súťaže a text bol vytlačený v časopise Projekt začiatkom minulého roku. Retrospektívne… Asi by som ho poňal trochu inak, ale kedže ho momentálne viete nájsť aj na stránkach súťaže, myslím že ním aspoň môžem naviazať na minulotýždňový blogpost o architektúre a objaviť ho aj tu.

Pridávam aj soundtrack.

Klin Klinom

Raz v jeseni sa jedna útla slečna postavila až na prah svojho bytu, otvorila dokorán vchodové dvere a taktne naznačila svojmu doterajšiemu partnerovi, že by mal už radšej ísť. Ani sa nad tým príliš nepozastavil, iba sa zodvihol z gauča a skrátka odišiel. A nechal u nej všetky svoje veci.

Je ťažké predstaviť si, že sa niekto vtedy, počas novembrového pochodu, odrazu zastavil, prestal štrngať kľúčmi, pozrel sa na nejaký panelák v Petržalke a opýtal sa: „A čo bude s tebou?“ Musel by tam stáť najmenej ďalších dvadsať rokov, aby odčítal pomalú odpoveď architektúry, ktorá sa miesto slov vyjadruje v kontexte svojho priestoru.

„Žitý priestor“ Christiana Norbera-Schultza nám o sebe hovorí, že je vlastne všetkým, čo ho tvorí.* Jeho charakter je síce abstraktný, má však celkom konkrétny základ, ktorý je jasne uchopiteľný a definovateľný – vecami, ktoré sa v ňom nachádzajú. A v tomto prípade bolo týmto základom čosi, čo muselo byť až do jednej konkrétnej jesene estetické a podmaňujúce.

A potom už nemuselo.

Možno, keby tá útla slečna vtedy vyhádzala všetku partnerovu bielizeň na ulicu, použila by trochu hrubší slovník a rázne buchla dverami, tak by to dnes u nej doma vyzeralo celkom inak. Tá slečna však mala iba jediný pokus rozhodnúť sa, čo v tej chvíli urobí. Nemohla sa rozhodnúť dobre alebo zle, mohla sa iba rozhodnúť a čakať, čo jej to prinesie. V tomto prípade to znamenalo, že sa socialistická architektúra, ikonická, či tá druhá, stala akýmsi nevlastným dieťaťom z jej minulosti – niečo čo bude vždy rešpektovať ako súčasť seba, ale nikdy to bezvýhradne nevezme za svoje.

A práve toto nevlastné dieťa sa podieľalo na vytváraní jej žitého priestoru. Nie svojou podstatou, alebo politickou angažovanosťou, ale sebou samým. Nebola to myšlienka budovania, alebo ešte staršia myšlienka „stroja na bývanie“ a nebol to ani „socialistický gýč“, ktorý celkom presne definoval, čo je pekné a čo neprípustné.** Boli to konkrétne panely, ktoré ohraničovali jej a naše domovy, konkrétne okná, z ktorých sme sa dívali na svet.

V tomto prípade je však slovo „gýč“ použité v jeho pôvodnom, ešte nie negatívnom, význame, keď práve naopak, zahŕňalo do seba čokoľvek, čo bolo všeobecne považované za estetické. Gýč teda sám o sebe nie je gýčový. Západ slnka, ktorý človek pozoruje zo svojho domova, na jedenástom poschodí, na Jungmanovej ulici, nie je gýčom. Je neopakovateľným momentom, ktorý má svoju hodnotu a dotvára jeho žitý priestor. Gýčom sa stane, až pokus o jeho reprodukciu.

Nemám rád rečnícke otázky, ale…

„Socialistický gýč“ – čosi, čo malo byť všeobecne estetickým, vrátane architektúry, ktorá nereagovala na svoje prostredie, ale prosto zhmotňovala politickú ideológiu. Bola drzá, majetnícka a postavila sa všade tam, kde sa dal postaviť žeriav. Ak sídlo chápeme ako vyústenie, zhustenie a myšlienkový uzol krajiny, v ktorej sa nachádza, patrí „socialistický gýč“ vôbec do nejakého priestoru?*** Respektíve, existuje niekde priestor, ktorého vyústením je panelový dom – „socialistický gýč“?

Ak do tejto krajiny počítame aj jej obyvateľov, ich problémy a názory, tak by sme zrejme našli miesto, kde by bol panelový blok skutočným prínosom. Ďalšou otázkou by mohlo byť niečo, čo je celkom okresané na svoju funkciu – dom, ktorý je iba „strojom na bývanie“ nazývaný gýčovým. Nemá predsa ambíciu ašpirovať na umelecké dielo, je skrátka reakciou na ekonomickú situáciu krajiny a prostredia. Sám o sebe teda nemôže byť gýčový. Je to práve pridávaním významu a politického podtónu, čo z neho vytvára „socialistický gýč“ – presvedčenie o tom, že toto nie je jediná možnosť, ale že je toto tá najsprávnejšia a najestetickejšia možnosť.

A tak sa monumentalita sídliska zostaveného z týchto domov stáva akýmsi pátosom, ba dokonca cieľom.

Vzniká teda celkom evidentný konflikt abstraktného a konkrétneho, ktorý v konečnom dôsledku definuje pomalú odpoveď architektúry, ktorá tu pretrvala z minulého režimu. Stala sa čímsi, čo na jednej strane pripomínalo abstraktné negatívne skúsenosti z minulosti a na strane druhej doteraz dotvára život svojich obyvateľov, a to celkom konkrétne – tým, že je ich domovom. Nie je teda iba kulisou, ale žitým priestorom, ktorý nie je možné opustiť, rovnako ako je nemožné opustiť vlastné spomienky.

Napriek tomu je však pozadím (a zároveň aj prvým impulzom) čohosi iného – akéhosi hnacieho motora slovenskej architektúry. Akéhosi Beethowenovo „Es muss sein!“, ako ho poňal Milan Kundera.**** Na prvý pohľad je možno trochu ťažké pochopiť, čo robí v kontexte socialistickej zástavby slovenská architektonická postmoderna so svojou divokou geometriou, hmotovou kompozíciou a výraznými farbami, ktorá už v čase svojej tvorby bola považovaná za gýčovú. Neprišiel čas na harmonickejšie riešenia a pokoru voči priestoru? Muselo to byť práve takto? „Muss es sein?“

„Es muss sein!“ Musí to tak byť, pretože „socialistický gýč“ sa skončil a bolo nevyhnutné za ním urobiť čo najvýraznejšiu bodku. Rovnako ako tá slečna, ktorá konečne dosiahla svoje (a jej dom je zase iba jej) dychtivo zmení účes, hoci bol pred tým celkom v poriadku, premaľuje a prestavia nábytok. Nie však preto, že by jej čosi z toho vadilo, ale preto, aby to bolo jej.

To čo ostalo z architektúry minulého režimu je teda nevyhnutné vnímať aj v kontexte Beethowenovho výroku spomenutého vyššie, ktorý sa svojou okázalosťou snaží negovať žitý priestor, ktorý tu po minulosti ostal. Otázkou je, či by slovenská architektonická postmoderna vyzerala rovnako, keby jej predchodcom nebola práve architektúra z minulého režimu.

Myslím, že tento postoj, ktorý vznikol vtedy v novembri, keď mohli ľudia konečne namieriť prst na paneláky a povedať, že sú rovnako estetické ako cement na jahodovej torte, v nich pretrváva dodnes.
V rámci kontextu sa teda neubránim dojmu, že sú stavby z minulého režimu svojim spôsobom vnímané ako smerodajné, avšak nie v zmysle ikony (až na výnimky), ale akéhosi odstrašujúceho príkladu, ktorému je nutné sa čo najviac vzdialiť.

Architektúra a harmónia

Môžeme polemizovať o tom, či je tento postoj správny, ale faktom ostáva, že tento vplyv, ktorý je už napevno otlačený v kontexte týchto stavieb, je relatívne jasne čitateľný.

Ešte stále živia čosi, vďaka čomu často hľadáme novotvary a experimenty aj na miestach, na ktorých nemajú vždy zmysel. Dá sa teda vôbec dosiahnuť nejaká harmónia s touto architektúrou, ktorá nám doma ostala?

Ak sa pozrieme na žitý priestor, ktorý nám predostiera, tak ako je pred nami, očistený od ideológií a filozofií, ktoré dnes už nemajú platnosť a ak sa tieto stavby stanú ešte čímsi viac ako ideológiou – konkrétnymi stavbami, konkrétnymi domovmi, potom je určite možné postaviť sa k nim harmonicky. A považujem tento krok za nevyhnutný.

Tvrdiť, že sú správne, vhodne nasadené alebo v dobrej mierke, by bolo naivné. Faktom však ostáva, že sú tam, kde sú, a už dávno nepredstavujú to, čo predstavovali kedysi. Teraz predstavujú miesta, kde ľudia žijú a ktoré ich odzrkadľujú aj s ich rozpačitým postojom k vlastnému domovu a k faktu, že pochádza z minulej éry. Faktu, ktorý sa snažia skryť pred sebou aj okolím – fasádami, ktoré kričia, že sú iné ako všetky ostatné, alebo loggiami, ktoré kričia, že tu býva niekto iný ako vedľa.

V tomto prípade sa klin klinom už iba zaklína. Slovenské „Es muss sein!“ navaľuje jeden postoj na druhý bez skúmania konkrétneho žitého priestoru a architektúra z minulého režimu sa teda stala akýmsi plátnom násilnej individualizácie – aj to je gýč, ale už celkom iný.